Martina Križanová

Niekedy sa pýtam samej seba, aké by to bolo, keby raz niekomu naozaj praskli nervy a vybral by sa s guľometom do budovy parlamentu alebo vlády?

História slovenskej politiky je históriou mafiánov. Po masových rozkrádačkách, ktoré naštartoval Mečiar počasvláda SR svojej krutovlády v 90tych rokoch, sa začali ozývať hlasy volajúce po nových tvárach v politike. Veľkého Muftyho vystriedal malý chlapík so šibalským úsmevom menom Dzurinda a okrem dvojnásobných platov nám sľuboval celkovú zmenu fungovania tohto štátu. Bohužiaľ, svoju vládu postavil na rovnakých princípoch ako jeho predchodca. Netransparentné financovanie strán, miesta v dozorných radách dohodené kamarátom, pochybné tendre a kúpené hlasy. Inštitucionalizovaná kriminalita v podobe štátnej správy tak mohla veselo pokračovať ďalej.

Voľby v roku 2006 vyhral Róbert Fico, ktorý sľúbil všetkým všetko a získal dostatok hlasov, aby mohol zostaviť vládu. Mal však problém, pretože jeho program bol pre väčšinu strán neakceptovateľný a tak sa rozhodol spolčiť sa s dvoma mafiánmi najhrubšieho zrna. Páni Slota a Mečiar prezentujú to najhlbšie morálne bahno, aké sa na Slovensku za tých dvadsať rokov usadilo. Je im úplne jedno s kým, kde a za akých podmienok budú vládnuť, hlavne, že sú pri korytách. Týchto pánov nemožno nazvať zlodejmi, pretože zlodej schováva svoju tvár a snaží sa, aby ho nechytili. Za Ficovej vlády sa však kradlo tak drzo a okato, že sa toto správanie nedá označiť iným slovom než mafiánske.

Po posledných voľbách zavládlo v našich vskutku „nestranných“ médiách nadšenie. K moci sa dostala opäť pravica, ktorá do politiky naozaj priniesla nové tváre. Tie sa však po chvíli ukázali ako nekompetentné, ak nie priam neschopné rozhodovať o akejkoľvek záležitosti. Namiesto rozumného vládnutia a bojovania s krízou sme boli svedkami hašterivosti, mediálnych vojen a morálneho úpadku v parlamente. SaS sa tvárila ako strana odborníkov, ale okrem odvodového bonusu, ktorý nakoniec ožobračí ľudí nedokázala prísť so žiadnym prepracovaným nápadom, ako riešiť súčasnú situáciu v ekonómii, školstve či kultúre. Navyše zo sebou dotiahla do parlamentu šaša Matoviča a jeho nohsledov bez názoru, ktorí okrem lepenia plagátov a porušovania dopravných predpisov nič poriadne za ten rok a pol neurobili.

V súčasnosti sa v parlamente nachádzajú tri druhy politikov. Do prvej skupiny patria ľudia ako Fico či Dzurinda, ktorí sa správajú ako inteligentní mafiáni, rozhodujú o províziách a chodia na jachty s vplyvnými podnikateľmi. Ich opakom sú politici typu Matovič alebo Slota s primitívnym vystupovaním a ešte primitívnejšími návrhmi zákonov. Nevedia nič o veciach o ktorých rozhodujú a preto sa v televíznych diskusiách správajú agresívne, aby zakryli svoju vlastnú nepripravenosť. Tretím druhom sú potom poslanci, ktorých mená nikto nepozná, pretože sa k ničomu nevyjadrujú a štyri roky len zrážajú opätky a stláčajú tlačidlá, ako im prikážu. Nemám rada ani jeden druh. Títo ľudia nemajú právo vládnuť našej krajine. Nie po tých skúsenostiach, ktoré s nimi máme, nie po tom, čo sme si prečítali Gorilu. Vo vyspelých krajinách by spis Gorila alebo Sasanka znamenal okamžitý koniec politickej kariéry, za ktorým by nasledoval súdny proces. Rozdávanie neuveriteľného množstva peňazí daňových poplatníkov ako odmeny za „dobré správanie“ pri hlasovaní je naplnením skutkovej podstaty slova vlastizrada. Zločin, ktorý sa kedysi trestal smrťou.

http://www.pravoaspravodlivost.sk

http://www.facebook.com/STRANAPRAVOASPRAVODLIVOST