K školstvu sa na Slovensku vyjadruje kdekto. Niežeby nemohol, môže, máme slobodu prejavu, naštastie, ale či je to relevantné?
Prečo sa nikto nepýta študentov? Myslím si, že práve im a ich predstaviteľom by trebalo dať hlas. Hovoria z prvej ruky, z vlastnej skúsenosti. Niekoľko rokov som pôsobila v študentských organizáciách, a preto viem, že naše stredné školy sú plné šikovných a aktívnych ľudí, ktorým však nikto – aspoň doteraz – nedal priestor.
Aby som však bola konkrétna a stručná, lebo čas do volieb sa kráti. Vidím dva základné problémy nášho školstva; také, ktoré sa dajú v reálnom čase a s prostriedkami, ktoré máme riešiť. Áno, samozrejme, treba do školstva viac investovať, učiteľom zvýšiť platy, to sľubujú všetky politické strany už od nepamäti, ale ktorá z nich to spravila? Myslím si preto, že je lepšie ostať realistom a urobiť kroky na skutočné zlepšenie školstva a nie sa skrývať za veľké, no prázne frázy.
I. Stredné školstvo
Z mojich skúseností, a to som sa rozprávala so stovkami stredoškolákov a navštívila desiatky škôl po celom Slovensku, je najväčší problém vo výučbe odborných predmetov. Ak študent vyjde dnes zo strednej odbornej školy, nikto v odbore ho nezamestná, lebo nemá prax. Ako má však získať túto prax, keď ho nikto nezamestná?
Viete si predstaviť, ako to obvykle skončí: ostane „na krku” rodičom, prihlási na úrad práce a čo dostane dá do cigariet a alkoholu. Nemusím asi zdôrazňovať, že ak si mladý človek nevybuduje pracovné návyky a nenaučí sa sebadisciplíne a základnej rovnici, že z ničoho nič nevzniká, je na najlepšej ceste stať sa dlhodobo nezamestnaným, sociálnym prípadom a často aj alkoholikom alebo narkomanom. Čo to znamená pre neho a pre jeho okolie je asi jasné, všetci sa na neho budeme dožitovne skladať svojimi daňami. Ak by sme tieto dane dokázali dostať z čiernej diery štátneho rozpočtu, mohli by časom poputovať aj do toho školstva.
Pritom riešenia sa priamo ponúkajú. Naše doterajšie vlády im však nevenovali pozornosť, asi popri Gorilách a Sasankách nestíhali. Ale k veci. Je nevyhnutné, aby bola stimulovaná spolupráca súkromného sektora a vzdelávania, a to najmä cez samosprávne kraje. Kkvalifikovaná pracovná sila tu je. Stačí len, aby získala prax vo výrobe a po škole nebude mať problém sa zamestnať. Krásnym príkladom sú automobilky. Máme tu kopu strojárov, prečo štát nezastrešuje spoluprácu medzi týmito firmami a školami? Pre firmy by mladí študenti boli lacnejšou pracovnou silou a pre mladých ľudí by to bola zase vítaná príležitosť, ako si zarobiť nejaké peniaze vo svojom odbore. Ak to tu čítate nejakí rodičia, čo by ste povedali na to, ak by ste svojim de facto dospelým deťom nemuseli dávať peniaze na mobil, na Ipod alebo na kozmetiku?
II. Vysoké školstvo
Sama teraz študujem na univerzite, a preto opäť z prvej ruky viem, aká je realita. A je hrozivá. Vysoké školy majú obrovské problémy a väčšina z nich vyplýva z jedného základného faktu: z nízkej kvality alebo absencie prijímačiek.
Načo sú nam stovky či tisícky ľudí, ktorí zubami-nechtami (a bohvie čím ešte) nejako prelezú nejakou podivnou školou, odborom ku ktorému síce nemajú žiaden vzťah, ale je pre nich ľahký? Ďalšie zástupy nezamestnaných, ktorým sme sa skladali na „vzdelanie”?
Nie všetci chcú, môžu a dokonca patria na univerzitu. Žiaľ súčasný systém prijímanie priamo podporuje tak, aby sa tam húfne hlásili ľudia, ktorí na univerzitu nepatria. Kritériá sú minimálne (napr. maturitné vysvedčenie), neadekvátne a všeobecné. Čo sa už len na strednej škole či gymnáziu môže študent alebo študentka naučiť také, že to postačuje na prijatie na vysokú školu?
Podľa môjho názoru sú nevyhnutné riadne prijímacie skúšky s otázkami, ktoré sa budú týkať školy, fakulty alebo aj odboru. Inak budeme investovať každý rok obrovské sumy, ktoré sa našej krajine nikdy nevrátia. V takomto prípade by sme pri nižšom počte študentov mohli ísť opäť po kvalite a nie kvantite.