V tomto veľmi dobre chápem obrovskú túžbu pána Fica vládnuť s veľkou prevahou. Zažili sme to na vlastnej koži v rokoch 2006 – 2010. Keď nastúpil do vlády, zdedil ekonomiku v dovtedy na Slovensku nebývalo dobrom stave. Veľmi dobré bolo, že nevykonal zmeny, na ktoré sa zastrájal v predvolebnej kampani. Vybral si však „v záujme stability“ skvelých koaličných partnerov, ktorí z vďaky, že môžu opäť pričuchnúť (naozaj len pričuchnúť) k moci, boli ochotní sa hrať na poslušné detičky. Občas boli síce trocha neposlušné, no po otcovskom výprasku od predsedu bol vždy na niekoľko dní pokoj. Navyše mal pán Fico i skvelých občanov, z ktorých podľa prieskumov verejnej mienky bola skoro polovica ochotná riadiť sa oným biblickým – spasení tí, ktorí nevideli a uverili. No a napokon mal doslova excelentnú opozíciu, ktorú mu mohol ticho závidieť ktorýkoľvek iný politik európskeho či svetového formátu.
Neschopná opozícia bola podľa mňa pre Fica ešte väčším darčekom než skvelí občania. Bez najmenších problémov ju kruto zosmiešňoval, ponižoval, urážal a ignoroval. Niekdajší ostrieľaní harcovníci, ktorí v mene reforiem osem rokov spravovali našu krajinu tvrdou rukou (za čo si od Fica vyslúžili prezývku „sociálni netvori“), boli odrazu doslova bezmocní a len s otvorenými ústami pozerali, čo sa to vlastne deje. Pán Fico, keďže sa to občanom páčilo a mohol takto ľahko odvádzať pozornosť od podstatných problémov v neprospech občanov, zosmiešňovanie a napádanie opozície stupňoval. Najviac však v čase, keď bolo najhoršie, v čase krízy. Za všetko zlé mohli tí sociálni netvori. Žiaľ tých občanov, ktorí videli, ale neverili, bolo menej ako tých, ktorí nechceli vidieť a napriek tomu verili. No povedzte, komu by sa nepáčilo takéto ľahké a jednoduché vládnutie, keď rozhodujúcim nie je výsledok, ale vystatovanie sa, osočovanie, urážanie a klamanie, ako bolo uvedené vyššie.